Ladakh 2017
Cieľom našej tohtoročnej výpravy bol vzdialený indický Ladakh. Oblasť ukrčená pod štítmi indických Himalájí. Zaujal ma príbeh utečencov z Tibetu, autonómnej oblasti Číny. Obyvatelia tejto krajiny zo strachu a s vierou lepšej budúcnosti opustili Tibet v roku 1969 a usadili sa v mestečku LEH v oblasti Ladakhu. Pôvodne tu žilo 920 Tibeťanov, no cez desaťročia ich populácia vzrástla a v súčasnosti ich tu žije viac ako 5500. Žijú tu dve generácie Tibeťanov. Niektorí tu vyrástli, iní sa narodili. Väčšinu detí sem poslali rodičia pre ich záchranu.
Vzhľadom k tomu, že počet detí prichádzajúcich do tejto oblasti rástol, vláda vytvorila tibetské detské dediny. Deti žijúce v týchto dedinách stratili starostlivosť rodičov. Zatiaľ čo niektoré deti nemajú žiadneho žijúceho rodiča, iné majú rodičov v Tibete alebo na ďalších miestach po celej Indii či dokonca ďalej.
Po dlhých kilometroch na motorke a po prejazde viacerých nebezpečných priesmykoch sme sa dostali do dedinky LEH. Voľný deň v našom programe som využil na už vopred pripravenú návštevu jednej z tibetských dedín. Hneď po raňajkách som sa stretol s tamojším riaditeľom a spoločne sme sa vybrali nakúpiť deťom viacero z vecí, ktoré som chcel odovzdať deťom. Dľa riaditeľových vyjadrení, sme nakúpili matrace do postelí, bolo ich plné auto, hygienické, školské potreby a v neposlednej rade aj nejaké tie sladkosti. Po príchode som sa oboznámil s priestormi v dedine, v ktorých sa tamojší opatrovatelia starajú o výchovu a vzdelanie detí.
Žije tu viac ako 150 osirených či inak opustených detí, ktoré tu žijú v umelých rodinách, kde niektoré adoptívne matky sa starajú aj o 20 detí. A do jednej z takýchto rodín som aj ja zavítal. Odovzdali sme dary, deti mali neskutočnú radosť. A keď som videl na akých postielkach spali doteraz, veru bolo mi do plaču. Preto vám chcem za všetky deti na diaľku poďakovať, že sme im mohli spoločne vytvoriť krajší priestor pre snívanie.
V tejto dedine som strávil pol dňa, stretol sa s deťmi , ich učiteľmi a adoptívnymi matkami. Navštívil tamojšiu nemocnicu, na to šťastie zívala prázdnotou.Byť tam o týždeň neskoršie, tak mám tu česť sa stretnúť aj so samotným dalajlámom, ktorý tam mal pripravenú návštevu. ( pod jeho záštitou vznikajú tieto dedinky po celej Indii ). Tieto tibetské detské dediny poskytujú deťom dennú starostlivosť, lekársku starostlivosť, vzdelanie. Deti, ktoré prišli o starostlivosť rodičov môžu žiť v jednej z mnohých umelých rodín po boku svojich bratov a sestier. Vzhľadom k veľkému počtu detí, môžu mať rodiny až 30 členov , niekedy aj viac.
Ešte raz vám chcem týmto všetkým poďakovať, že sa nám spoločne podarilo pomôcť a vyčariť úsmev na tamojších detských tvárach.
Ďakujeme
Tuk tukom za úsmevom 2 2016
Tak ako v roku 2015 i v roku 2016 sa členovia Občianskeho združenia Footprints in the sand vybrali do dedinky Medawachchiya na Srí Lanke. Opäť sme nasadli do tuk tukov a prebrázdili viac ako 1300km, cestou zvládli zopár opráv , defektov, aby sme mohli rozžiariť očká tamojších detí. Po tom ako sme pri našej prvej návšteve nakúpili školské topánky pre viac ako sto detí, tentokrát po porade s tamojším budhistickým mníchom z vedenia nedeľnej školy, sme nakúpili deťom ruksaky , školské a športové potreby a samozrejme aj hračky. Mysleli sme aj na zástupcov učiteľského zboru, kde každá z učiteliek dostala tradičný odev „ sárí „. Bolo to veľmi dojímavé stretnúť opäť tamojšie deti. Viaceré si ma pamätali a niektoré sa aj hanbili. Najmä vtedy, keď som im dal ich fotografie, ktoré som urobil pri poslednej návšteve. Všetko bolo veľmi dojímavé a ako vždy som si z tohto stretnutia odniesol tie najkrajšie pocity a zážitky.
Ďakujeme
Tuk tukom za úsmevom 2015
Dej tohto príbehu sa začal písať v novembri roku 2014, keď som v televízii videl dokument o Sri Lanke, o živote tamojších ľudí a hlavne detí. Dej filmu ma zaviedol do chudobnej rodiny v jednej z mnohých dedín. Vyrastalo tu dievčatko, tak okolo 10 rokov a bol u nich na návšteve chlapec z japonska. Strávil tu viacero dní a spoznával ich každodenný život. Pri odchode sa spýtal tohto dievčatka, čo by si priala , aký darček na rozlúčku. Bez váhania odpovedala : „ topánky“. Každý deň muselo chodiť niekoľko kilometrov peši do školy a späť. Jej rodičia proste nemali. Mala obrovskú radosť, keď jej ich japonský chlapec odovzdal.
Začal som sa pohrávať s myšlienkou navštíviť túto krajinu, ktorú v roku 2004 zmietalo tsunami, neskôr občianska vojna na severe ostrova. Chcel som tu zažiť niečo zaujímavé a hlavne „ vyčariť úsmev na tvárach tamojších detí „ .
Keďže sme chceli viac precítiť túto krajinu, jej krásnu prírodu a byť v tesnejšom kontakte s domorodým obyvateľstvom, prenajali sme si trojkolesové autíčka “ Tuk Tuk“ . Sprvu to bolo veľmi náročné. Viac menej oni riadili nás, no pribúdajúcim časom sa z nás pomaly stávali domáci a svižne sme sa zaradili do miestami divokej tunajšej premávky. Presedeli sme v nich viac ako 1300km a zažili nespočet kurióznych ako aj nebezpečných chvíľ.
Cestou som sa zoznámil s domácim sprievodcom, s ktorým som hodil reč o mojich charitatívnych plánoch a s túžbou stretnúť sa s deťmi a pomôcť. Po týždni mi prišiel email od neho, že má niečo pre mňa. Že našiel dedinku, v ktorej žije viac ako sto školou povinných detí. Sadli sme do auta a vybrali sa tam. Táto dedinka, Medawachchiya , je asi 80km od mesta Anuradhapura. Dozvedel som sa, že je to budhistická dedinka. Ich hlavný predstavený nás už čakal v meste. Prejednali sme, čo by deti najviac potrebovali a čo sa nám zmestí do auta. Spoločne sme sa vybrali do fabriky na školskú obuv. Podarilo sa nám kúpiť viac ako sto párov, ako na krabici písali, najlepších školských topánok na Sri lanke J . Naplnili sme náš automobil až po okraj a vybrali sa tých 80km smerom na sever. 
Po príchode do dedinky som neveril vlastným očiam a prajem to zažiť všetkým ľuďom, ktorí majú ochotu pomôcť. Čakalo ma vrelé prijatie. Keďže sa jednalo o budhistickú dedinku, veľmi rád som absolvoval tradičné rituály. Odovzdal som misku s lupienkami z kvetov k soche Budhu, prevzal som z rúk detí tradičné listy zo stromov a usadili ma ako nejakú celebritu J. Spoločne sme vyložili auto s topánkami a začal obrad, kde vystúpil ich predstavený. Potom sme spoločne meno po mene odovzdali deťom do rúk topánočky ( už sme ich presne kupovali podľa vopred pripravených veľkostí ). Bol to úžasný zážitok ako nám deti úprimne ďakujú.
No mne stačil pohľad do ich rozžiarených tvárí. Neskôr prišiel čas aj na kratší kultúrny program. Deti zaspievali, zarecitovali a vypočuli sme si z úst starších detí aj domácu hymnu. 
Bolo to všetko veľmi dojímavé. Deti sprvu nevedeli čo sa deje, kto som, čo som ale neskôr sa oťukali a už sa usmievali na všetky svetové strany. Prehodil som zopár viet s už staršími deťmi. Vraveli mi čo im chýba, čo by potrebovali a ja som im sľúbil, že sa pokúsim ešte k nim vrátiť a pomôcť. Všetci chceli aby sme u nich ostali cez noc, chceli nám ukázať svoje príbytky , no čas tlačil. Ale ak sa mi podarí sem ešte vrátiť, určite tu s nimi ostanem dlhšie a precítim viac život týchto jednoduchých ľudí. Bol to jeden z mojich najkrajších dní na mojich cestách svetom , ak nie ten najkrajší.
Road to Keur Mbouki 2013
Asi pred necelým rokom, po skončení Rallye Budapešť – Bamako 2013, ktorej sme sa zúčastnili, ma napadla myšlienka zorganizovať, zatiaľ samozrejme v malom akciu, kde by sme mohli opätovne navštíviť školy a škôlky v senegalskej dedinke Keur Mbouki, ktorú sme navštívili v januári roku 2013.
Tamojšie deti nás okúzlili. Slovo dalo slovo a naše dve autíčka „ Peugeot Partner „ sa 20.9. 2013 vydali na cestu dlhú cez 6350km naprieč Európou, Marokom, Mauritániou až do Senegalu. Tak ale pekne po poriadku, nepredbiehajme. Kým nadišiel tento deň čakalo nás veľké množstvo vybavovania, či už víza, povolenia, očkovania, letenky a množstvo iných podstatných vecí. Samozrejme pri takýchto akciách sú nezabudnuteľní štedrí sponzori. Začala púť po rôznych firmách, kde sme si mysleli, že by mohli prispieť na túto akciu. Na naše prekvapenie sa k tejto akcii firmy neobrátili chrbtom, za čo im patrí veľká vďaka.
Kufre našich áut sa plnili školskými potrebami, hračkami, zdravotníckymi potrebami. Oslovili sme aj našich spolupracovníkov a kamarátov. Nabalili nás hromadou plyšových hračiek. Z áut sa stala prenosná hračkáreň.
Nadišiel 20 september a naša posádka pozostávajúca z piatich ľudí sa vydala na cestu naprieč Európou až k Gibraltáru, odkiaľ sme sa preplavili do Maroka. Po menších problémoch na hraniciach, nezdala sa im naša posádka , sme boli predsa len vpustení do prekrásneho Maroka. Ja som sa tu cítil už ako ryba vo vode, bola to už moja 7-ma návšteva tejto krajiny.
Vybrali sme sa smerom na juh – smer Mauritánia.
Po niekoľkých dňoch sme už stáli opäť na hraniciach. V 40°C teplotách nás preháňali colníci z okienka do okienka a brúsili si zuby na niektoré z našich darčekov deťom. Vybavili sme to s jednou futbalovou loptou. Ani by nás nenapadlo, že takto podporíme športové vyžitie marockých colníkov.
Cestou necestou sme sa prebrodili do Mauritánie. I tu nás čakali obštrukcie spojené s kontrolou, či nevezieme alkohol. Vládne tu silná prohibícia. V Nouchatte sme navštívili našich známych rybárov, s ktorými sme strávili v januári pekné spoločné chvíle pri mori. Navštívili sme aj ich rodiny a rozdali deťom hračky. Vďaka štedrým kolegom a kolegyniam, sme mohli vyčarovať úsmev mnohým šťastným deťom. Cestou k senegalským hraniciam sme sa zastavili vo viacerých dedinkách, kde sme obdarovali hračkami tamojšie deti. To sú tie najkrajšie zážitky z našej cesty. Niektoré dovtedy nevedeli, čo je to plyšový medveď či nebodaj tučniak, ktorého sme tiež venovali cestou.
Asi po 10-tich dňoch sme dorazili do Senegalu. Po príchode sme sa dozvedeli pre nás nemilú správu. Deti majú ešte prázdniny. Kto by to predpokladal….tri mesiace prázdnin. Naše deti by im závideli . Na naše prekvapenie bol riaditeľ muž činu a pozháňal asi 80 detí z celkového počtu 200, ktoré prišli kvôli nám a hlavne kvôli darčekom do školy. Spoločne sme poupratovali školské priestory, nechceli pred svetom vyzerať, že tam majú neporiadok. Potom sme si spoločne zaspievali, zatancovali. Následne posadali do tried a za pomoci riaditeľa sme im predstavili náš projekt, 
Slovensko, krajinu odkiaľ prichádzame a podelili sa so zážitkami. Rozdali darčeky, potreby….chlapci sa už nevedeli dočkať, kedy medzi nich hodíme zopár futbalových lôpt a dievčatá sa zase tešili na kadejaké čačky mačky do vlasov, farbičky…Tí najmenší dostali omaľovánky. Deti ako aj riaditeľ mali z našej návštevy obrovskú radosť a ešte dlho do noci sme spoločne sedeli, zajedali cous cous a popíjali čaj.
Ďalšie dni nás čakal prechod do Gambie, krajiny odkiaľ sme mali plánovaný odlet. Tu sme ale ešte predtým navštívili materskú školu v detskej dedinke SOS Bakoteh , približne 16 km od hlavného mesta Banjul. Dedinka poskytuje starostlivosť a vzdelanie pre siroty, opustené deti a deti z chudobných rodín. Bola založená v roku 1980 a prvýkrát otvorená v roku 1982.
Deti boli spočiatku vystrašené, veď mnohé videli „bielych“ po prvýkrát. (Len čo sme vstúpili do triedy, pozerali na nás vystrašené očká .) No len čo zazreli hračky trčiace z vriec, strach sa pominul. Náladu im zlepšili aj sladkosti, ktoré si s chuťou vychutnávali a neváhali kvôli nim odložiť aj desiatu.
Ceruzky, pastelky, farbičky, zošity či výkresy boli pre školu veľkým prínosom. Nielen deti, ale i učitelia nám veľmi ďakovali. Veď všetky tie pre nás „drobnosti“ pomôžu deťom študovať a tak si vybudovať lepšiu budúcnosť pre seba.
Ako poďakovanie nám deti zaspievali pieseň, ktorá roztancovala aj nás dospelákov.
Keď sme odchádzali už nám mávali malé, usoplené, no neskutočne šťastné deti. Dúfame, že sme im aspoň na chvíľu spríjemnili život. Pre nás boli najväčším poďakovaním ich detské rozžiarené očká.
Odleteli sme z Banjulu s pocitom dobre vykonanej ani nie práce, ale asi skôr poslania, ktoré nám vložili do rúk ľudia, ktorí i keď neboli na ceste s nami, tiež chceli pomôcť a prostredníctvom nás sa im to podarilo. Takto sme spoločne vyčarili úsmevy na tvárach tamojších detí, za čo im patrí naša vďaka.
Ďakujeme
BUDAPEŠT – BAMAKO 2013
Pod hlavičkou www.dobrodruh.sk TEAM štartuje naša posádka na charitatívnej akcii Budapest-Bamako rallye. Síce len v touring kategórií, ale o to viac sa môžeme venovať všetkým aktivitám, ktoré sú spojené s touto úžasnou akciou. V posledných rokoch sa Budapešť-Bamako rozrástla v najväčšiu charitatívnu rallye na svete. Od roku 2009 túto rallye sprevádza veľký 18 kolesový kamión, ktorý vezie dary od všetkých posádok. 
Popri tom sa posádky podieľajú aj na ostatných projektoch, ako v minulosti boli : Školský projekt v Guinea Bissau, Elektrifikácia dediniek v Mali za pomoci solárnych panelov, Vybudovanie viacerých studní a mnoho ďalších projektov. Na rok 2013 organizátor Rallye Budapešť – Bamako pripravuje popri ostatných charitatívnych akcií vybudovanie detskej knižnice a rádio stanice v osade Diema v Mali. Náš team sa chce samozrejme aktívne zúčastniť.
Od štartu 25.1.2013 už uplynulo veľa dní , ale v nás stále rezonuje štart tejto úžasnej rallye. Už v tento deň sme stretli veľa zaujímavých posádok , ktorých cieľom popri dosiahnutia cieľu je aj pomoc tamojším obyvateľom. Stretáme sa s hromadným odovzdávaním darov organizátorom, ktorí ich ukladajú do veľkého kamiónu. Naše združenie za pomoci firmy Alpha Medical odovzdalo kartóny so zdravotníckymi pomôckami pre nemocnice. Nedeliteľnou súčasťou našej výbavy v aute sú aj ostatné kartóny, ktoré vezieme až do vzdialenej západnej Afriky. Tu chceme navštíviť školy a škôlky. V spolupráci so súkromnou materskou škôlkou „ U Soničky „ chceme nadviazať družbu medzi našimi a tamojšími deťmi.
Európu sa snažíme preletieť čo najrýchlejšie, láka nás už Afrika. Cestou sa ale zastavujeme v Marseille, nakukneme aj do Malagy a na pár hodín postojíme aj na Gibraltare. Od najjužnejšieho cípu Európy nazrieme cez prieplav do Maroka a o pár hodín už sedíme na trajekte a užívame si plavbu. Vyloďujeme sa v Ceute, čo je ešte územie Španielska. Po pár km už ale stojíme na hraniciach do Maroka. Pre niektorých je tu veľa nepochopiteľných vecí, všade hurhaj a predháňanie sa domácich o poskytnutie pomoci pri vyplňovaní dokumentov, samozrejme nie zadarmo. Po asi dvoch hodinách vchádzame do Maroka. Ja už po šiesty krát som v tejto úžasnej krajine. Opäť tu stretávame výborných a milých ľudí , fantastické jedlo, krásne pamiatky a samozrejme aj veľa detí žijúcich na ulici. Keďže nás čas tlačí, mali by sme dodržiavať itinerár, meníme trochu plán cesty a vyrážame čo najkratšou cestou smer na juh do Marokom okupovanej západnej Sahary. Na noc sa zastavujeme v Marrakeshi, nemôžme si odpustiť úžasný trh na najznámejšom marockom námestí Ja´na el Fna, okúsiť čerstvo vymačkaný pomarančový džús a iné atrakcie tohto námestia. Po dlhých kilometroch vyprahnutou krajinou prichádzame do západnej Sahary. Tu nás čaká ešte viac piesku a domky poskladané z plechov . Zastavujeme v dedinke pri ceste a víta nás tu obrovské množstvo detí s prosbou o nejaký darček. Boli sme na takéto možnosti pripravení, takže vyťahujeme sladkosti a rozdávame deťom. Odmenou sú nám krásne úsmevy. Po pár dňoch nás ale čaká ešte väčší zážitok.
Opúšťame západnú Saharu a blížime sa krajinou nikoho do Mauretánie. To s čím sa tu stretáme, by sme azda videli len v amerických hororových trhákoch. Všade vraky áut, ktoré zafúkava silný vietor, šrot zo starých elektrospotrebičov, sem tam kostry uhynutých zvierat a do toho domorodci, ktorí neviem ani kam patria, sa vám ponúkajú s obchodom. No proste prostredie iba pre silné nátury. Neviem si ani predstaviť, čo by sme robili, keby sa nám tu pokazilo auto. Brrr, to si nechcem ani predstaviť. Z jednej posádky nám rozprávali príhodu, že raz tu niekto stratil pas a nevedel sa dostať ani von a ani dnu z tejto pár kilometrovej pustatiny. Nakoniec ho dostali odtiaľ na pas niekoho iného. 
Mauretánia nás vítala policajnou kolónou, vzhľadom k nepokojom v susednom Mali. Do kempu sme asi po 30km dorazili pod ich kontrolou. No od druhého dňa sme už vyrazili po svojom a na celom území sme sa nestretli s ničím, čo by nám znepríjemnilo pobyt v tejto krajine. I keď sa o Mauretánii toho veľa popísalo, my sme sa stretli iba s milými a prívetivými ľuďmi. Bolo pre nás veľkým prekvapením porozprávať sa s Mauretáncom po rusky. Ešte pred prevratom tam veľa domácich chodilo študovať. Z tohto je momentálne doktor psychiatrie. Dva dni sme tu strávili v blízkosti rybárskych osád a trhov. Bol to veľmi pekný zážitok sledovať tunajších rybárov. Aj my sme sa zapojili do vyťahovania ich lodí z oceánu. Veľmi radi sa s nami chceli rozprávať, fotografovať, škoda len, že tu všetci rozprávajú francúzsky, keďže je to bývalá kolónia 
Francúzska ako aj ďalšia krajina kam sme sa prepravili cez rieku – Senegal. Tu nás na rozdiel od Mauretánie vítalo mnoho veselých ľudí, ktorí hýrili všakovakými farbami. Ich tradičné oblečenie bolo veľmi farebné a ženy nosiace na hlavách nádoby s jedlom, prádlom, či všetkým možným boli veľmi zaujímavé v vtradičnom oblečení rôznych vzorov. Ubytovali sme sa v meste St.Louse a dohodli sa, že v nasledujúcich dňoch navštívime niektorú z tamojších škôl . Voľba padla na mestečko KEUR MBOUKI , kde nás najprv privítali v škole a v škôlke. Neviem presne opísať podľa akého veku boli deti delené, ale našli sme tu tri triedy s deťmi vo veku asi od 4 rokov do 8 rokov. Stretli sme sa s tamojším direktorom a učiteľmi. Deti boli najprv prekvapené ale po čase sa oťukali a bol badať aj úsmev na ich tvárach. Rozdali sme školské potreby, hračky a kadejaké čačky, čo
sme mali zo sebou. Urobili množstvo fotiek, zaspievali si spoločne s deťmi a vymenili kontakty, že by sme vedeli udržať družbu medzi týmito školami. Po spoločnej fotke a pekne strávenom čase sme sa vybrali oproti cez ulicu, kde mali školu pre už staršie deti. Riaditeľom tejto školy bol úžasný pán v tradičnom oblečení, s ktorým sme prehodili zopár slov a sľúbil nám, že pri ďalšej návšteve pre nás spravia menšiu slávnosť, čo nás veľmi potešilo. Taktiež aj tu sme rozdali pomôcky a iný materiál, ktorý sme viezli až zo Slovenska. Popri inom sme im predviedli aj ako sa hraje stolný tenis, myslím, že zopár talentov sa aj tu nájde . Deti nás ani tu nechceli pustiť preč a po viacerých spoločných fotkách sme predsa len museli vyraziť zase o kus ďalej. Všetci sme zhodnotili v posádke, že to bol prekrásny zážitok a krásne strávený čas. Určite, ak sa podarí, sa sem vrátime 
zas.
Nás už čakalo posledných asi 700km do cieľa. Už sme sa aj tešili a dúfali, že nás Citroen, čo nás doviezol už tak ďaleko nesklame a v kľude dorazíme do Guinea Bissau. Nevedeli sme ale, že to bude pre nášho tátoša skúška ohňom. Cesty na juhu Senegalu boli úplne v dezolátnom stave, všade samý výmoľ a po pár km asfaltky nás čakala cesta v hline a piesku, kde sme museli zdolávať aj 20 cm výmole. Závratnou rýchlosťou asi tak max.20km za hodinu sme sa ale pomaly blížili do Bissau. Po prechode hranicou nás vítali Bissaučania karnevalom, ktorý im začal akurát v deň nášho príchodu. Cesta sa postupne zlepšila a my sme sa blížili do cieľa. Hurááá , je 9.2. 2013 a my vchádzame do Bissau. S radosťou a zadosťučinením prechádzame popod nafúknutú reklamu s cieľom. Dokázali 
sme to !! Spoločne si gratulujeme a ďakujeme hlavne nášmu tátošovi, ktorý nás po 8400km mrazom, asfaltkami s výmoľmi, pieskom a bojovanie s výmoľmi v hline priviezol do cieľa bez jediného zaváhania.
Taktiež sme veľmi radi, že sa nám podarilo splniť si plán cesty tak ako sme si naplánovali. Spoznali sme veľké množstvo milých ľudí, či to už boli chalani z ostatných posádok, či domorodci ale hlavne milých ľudí zo škôl, deti , ktorým sa nám podarilo priniesť niečo zo Slovenska. Teraz už všetci trávime čas na Slovensku a i keď sme si veľa krát povedali počas cesty : „ Už nikdy viac do Afriky „ s odstupom času zisťujeme, že to bol výborný výlet a to slovíčko nikdy pomaly vypúšťame a tešíme sa na ďalší takýto trip….do Afriky. Veď popri inom, nás tu čakajú deti z našej dedinky. Tešíme sa na opätovné stretnutie.
Na záver sa chcem touto cestou za občianske združenie Footprints in the sand poďakovať firmám : Hagard Hall a.s. , Eaton s.r.o , Alpha Medical a súkromnej materskej škole „ U Soničky „aj vďaka ich pomoci sme mohli aspoň nepatrne pomôcť tamojším deťom.
O rok sa v Senegale stretneme opäť .
Ďakuje celý team ako aj prívrženci a členovia občianskeho združenia Footprints in the sand.
